Dokumenty na zverejnenie Denný stacionár Stakčín
Postupy a pravidlá na dosiahnutie účelu a odborného zamerania pri poskytovaní sociálnej služby
V súlade so zákonom NR SR č. 448/208 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnych službách) a prílohy č. 2 k zákonu
boli vypracované
postupy a pravidlá na dosiahnutie účelu a odborného zamerania pri poskytovaní sociálnej služby.
Článok 1
Postupy a pravidlá na dosiahnutie účelu a odborného zamerania pri poskytovaní sociálnej služby
1. Činnosti v oblasti sociálnych služieb vykonávajú fyzické osoby, ktoré sú odborne spôsobilé na výkon týchto činností - kvalifikovaní zamestnanci.
2. Sociálna služba sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.
3. Sociálnu prácu ako odbornú činnosť vykonáva fyzická osoba, ktorá získala vysokoškolské štúdium v odbore sociálna práca.
4. Ďalšie odborné činnosti vykonávajú: opatrovateľky
Článok 2
Poskytovanie sociálnej služby
- Denný stacionár poskytuje sociálnu službu ambulantnou formou:
- pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek a sú odkázané na pomoc inej osoby; alebo pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení potrebujú z iných vážnych dôvodov v zariadení pre seniorov.
- pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a sú odkázané na sociálnu službu v zariadení len na určitý čas počas dňa.
- Rozsah, forma a spôsob poskytovania sociálnej služby umožňuje realizovanie ľudských práv a slobôd prijímateľov sociálnej služby a zachováva ľudskú dôstojnosť.
- Sociálna služba:
- je zameraná k posilňovaniu sebestačnosti prijímateľa,
- zabraňuje sociálnemu vylúčeniu prijímateľa a podporuje začlenenie prijímateľa do spoločnosti, ,
- napomáha k nadväzovaniu a udržiavaniu sociálnych väzieb s rodinou a komunitou a k udržiavaniu partnerských vzťahov,
- umožňuje prijímateľom rozvoj schopností, zručností a udržanie čo najvyššej možnej miery sebestačnosti,
- usmerňuje prijímateľov k správnym postojom a morálnym hodnotám.
- Sociálna služba sa plánuje podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby.
- Pri poskytovaní sociálnej služby Denný stacionár rešpektuje jedinečnosť každého prijímateľa bez ohľadu na jeho pôvod, etnickú príslušnosť, rasu či farbu pleti, materinský jazyk, vek, zdravotný stav, sexuálnu orientáciu, ekonomickú situáciu, náboženské a politické presvedčenie.
- Pri poskytovaní sociálnej služby rešpektujú zamestnanci Denného stacionára právo každého prijímateľa na sebarealizáciu v takej miere, aby nedochádzalo k obmedzeniu práv druhých prijímateľov či iných osôb.
- Denný stacionár vykonáva, prípadne zabezpečí vykonávanie odborných činností, obslužných činností, ďalších činností, ako aj činností, ktoré zvýšia kvalitu poskytovanej sociálnej služby.
- Denný stacionár uzatvorí s prijímateľom sociálnej služby, prípadne zákonným zástupcom (opatrovníkom) zmluvu o poskytovaní sociálnej služby.
- Zamestnanci Denného stacionára zachovávajú mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním sociálnej služby.
- Zamestnanci Denného stacionára pomáhajú prijímateľom pri ich osobnostnom rozvoj a riešení konfliktov, pričom využívajú svoje odborné znalosti, vedomosti a skúsenosti.
- Zamestnanci Denného stacionára sú povinní dávať prednosť svojej profesionálnej zodpovednosti pred súkromnými záujmami a poskytovať služby na najvyššej odbornej úrovni.
- Zamestnanci Denného stacionára sa snažia viesť prijímateľov k zodpovednosti za seba samého.
- Zamestnanci Denného stacionára sú povinní pomáhať všetkým prijímateľom s rovnakým úsilím a bez akejkoľvek formy diskriminácie.
- Zamestnanci Denného stacionára sú povinní chrániť právo prijímateľa na súkromie a požadovať iba tie informácie, ktoré sú potrebné na kvalitné zabezpečenie sociálnej služby. Informácie o prijímateľovi môže Denný stacionára poskytnúť len so súhlasom prijímateľa, prípadne zákonného zástupcu (opatrovníka).
Článok 3
Metódy, techniky a postupy sociálnej práce s prijímateľmi
Pri využívaní metód sociálnej práce postupujú sociálny pracovník Denného stacionára v súlade s potrebami prijímateľa sociálnej služby.
Metódy sú zamerané na prácu s jednotlivcom, skupinou, komunitou a vychádzajú z aktuálnej situácie prijímateľa sociálnej služby.
Technika je v rámci metódy zručnosť, ktorú sociálny pracovník využíva v praxi. Ide o priamy postup sociálneho pracovníka, o použitie metódy takým spôsobom, aby zodpovedala špecifickým problémom vyplývajúcim z prijímateľovej situácie.
Medzi najčastejšie metódy sociálnej práce, ktoré používa zamestnanec Denného stacionára pri práci s prijímateľom patrí pozorovanie, rozhovor a analýza dokumentov. V rámci sociálnej práce využíva sociálny pracovník často krát kombináciu metódy pozorovania a rozhovoru.
Ďalšie metódy sociálnej práce, ktoré sú používané v Dennom stacionári sú: prípadová práca, poradenstvo, skupinová sociálna práca.
Pozorovanie
Pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania. Zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti. Pri realizácii pozorovania je potrebné stanoviť si jednoznačne cieľ a premyslieť si plán pozorovania.
Počas pozorovania si sociálny pracovník všíma u prijímateľa najmä tieto prejavy:
- rečový prejav – či prijímateľ rozpráva plynulo, alebo sa zajakáva, či hovorí vety súvislé, nesúvislé, či myšlienku dopovie alebo nedopovie, aké má tempo reči, či je prejav príliš hlasitý alebo nedostatočne počuteľný a pod.,
- chvenie rúk,
- neprirodzené potenie,
- prejavy hyperaktivity – rozhadzovanie rukami, kolísanie sa na stoličke, vrtenie sa, podupkávanie nohami, klopanie prstami,
- prejavy prílišného nadšenia, či nadmernej plachosti,
- oblečenie,
- záujmy.
Pozorovanie sa opiera o tri základné techniky:
1. priame pozorovanie – využíva sa najviac v prvej fáze,
2. nepriame pozorovanie,
3. nepriame pozorovanie pomocou rozhovoru (interview).
Rozhovor
Rozhovor je zámerná, organizovaná komunikácia s prijímateľom. Sociálny pracovník kladie prijímateľovi otázky, pomocou ktorých sa snaží získať čo najviac informácií o prijímateľovi a o jeho probléme.
Základom je, aby komunikujúce osoby jedna druhú pochopili, prijali, podporili alebo si navzájom poskytli spätnú väzbu, radu či inšpiráciu. V prípadovej práci sa má dospieť nielen k formulácii toho, čo prijímateľ potrebuje, ale i toho, čo je schopný a ochotný prijať. Slúži k vytvoreniu vzťahu, v rámci ktorého je možná dobrá spolupráca prijímateľa a sociálneho pracovníka, ktorá vedie k potrebnej zmene. Aby sociálny pracovník rozpoznal potreby prijímateľa, musí vedieť počúvať a vnímať, čo prijímateľ hovorí priamo i nepriamo. Je potrebné vyvarovať sa rýchlym záverom.
Pri rozhovore je veľmi dôležité aktívne počúvanie. Sociálny pracovník musí aktívne počúvať prijímateľa, teda sústrediť sa na to, čo prijímateľ hovorí, čo cíti a čo má pre neho zásadný význam. Je potrebné udržiavať očný kontakt, klásť objasňujúce otázky na spresnenie toho, čo bolo povedané. Sociálny pracovník si overuje, či správne pochopil prijímateľa. Ak ho nepochopil dostatočne, správne umožní prijímateľovi informáciu spresniť.
Počas rozhovoru si sociálny pracovník všíma verbálnu aj neverbálnu stránku rozhovoru.
Verbálnu stránku tvorí najmä reč, kladené otázky a odpovede.
Neverbálna komunikácia je nevyhnutná pre prípadovú prácu s prijímateľmi zariadenia. Je potrebné dohovoriť sa s prijímateľom, pochopiť čo potrebuje, odhadnúť, do akej miery je otvorený, nakoľko je schopný dôverovať a spolupracovať. Mimoslovné vyjadrenie sa deje väčšinou podvedome, a ak si človek nestráži svoje neverbálne prejavy, vysiela množstvo správ. Pozorné vnímanie a vyhodnocovanie týchto nezámerných, necenzurovaných vyjadrení je veľmi prínosné a môže dokresliť mnoho nejasných detailov o príbehu prijímateľa, ktorý žiada o pomoc.
Do neverbálnej komunikácie patrí:
- očný kontakt (vyjadruje ochotu angažovať sa v komunikácii, vnímavosť a pozornosť),
- fonetika – zvukový prejav, tón hlasu (príliš hlasný býva známkou agresivity, tendencie ovládať a uplatňovať silu, príliš tichý môže vyjadrovať nezáujem, odmietanie alebo rezignáciu),
- mimika, výraz tváre (úsmev alebo zamračenosť, prikyvovanie alebo vrtenie hlavou, chvenie pier alebo začervenanie môžu znamenať neistotu, strach, rozpaky, zlosť i nedôveru),
- proxemika – osobný priestor prijímateľa, vzájomná vzdialenosť,
- haptika – dotyk,
- kinetika – pohyb,
- gestikulácia, ruky (niekedy sa ruky i ramená pohybujú intenzívne v snahe dokresliť emočný obsah slov, je potrebné si všímať prekríženie rúk na hrudi alebo prekladanie nôh, čo zvyčajne vyjadruje obranný postoj a i.),
- posturika – poloha a držanie tela, pozícia tela (odporúča sa, aby prijímateľ so sociálnym pracovníkom sedeli oproti sebe v pravom uhle, pretože takéto usporiadanie poskytuje pocit bezpečia),
- vizika – vzhľad,
- kolorika – farby,
- oblečenie a celkový zjav (vnímame farebné zladenie, ozdoby, ležérnosť i úzkostlivú dokonalosť).
Obsahom rozhovoru sú otázky a odpovede. Otázky môžu byť otvorené, polouzavreté, uzavreté. Pri práci s prijímateľom sa viac využívajú otvorené otázky, ktoré poskytujú väčší priestor pre komunikáciu. Umožňujú prijímateľovi, aby konverzáciu usmernil k tomu, čo je pre neho dôležité.
Uzavreté otázky, na ktoré je nutné odpovedať jednoznačným spôsobom, môžu byť pre prijímateľa nepríjemné a môže sa cítiť ohrozený.
Sociálny pracovník môže klásť i doplňujúce otázky, ak nedostáva dostatočné odpovede.
Typy rozhovoru:
- Štandardizovaný - má pevnú štruktúru, dodržiava sa presné poradie otázok a ich presná formulácia,
- Pološtandardizovaný,
- Neštandardizovaný (voľný) – používajú sa záväzné formulácie otázok, ale nemusí byť dodržané poradie. Môže byť riadený, ak sociálny pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie prijímateľa. Môže byť neriadený, ak sociálny pracovník zasahuje do rozhovoru minimálne, rozhovor prebieha voľne.
Druhy rozhovoru:
- Klasický – bežný, ustálený, s presnou štruktúrou. Používa sa u prijímateľa, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom pravidelne.
- Diagnostický – cieľom je zistiť problém a príčiny problému prijímateľa.
- Poradenský (konzultačný) – prebieha medzi sociálnym pracovníkom a prijímateľom s cieľom poskytnúť prijímateľovi informácie, ktoré prijímateľ hľadá a potrebuje. Je to krátkodobý rozhovor.
- Terapeutický – poskytuje prijímateľovi dostatok priestoru, aby vyjadril všetky svoje myšlienky a postoje. Cieľom rozhovoru je objektívne prijímateľa informovať o jeho sociálnej situácii a o možnostiach úpravy.
Techniky používané pri rozhovore:
- parafrázovanie - sociálny pracovník inými slovami prerozpráva to, čo počul od prijímateľa,
- reflektovanie – používa sociálny pracovník na zrkadlenie citov, ktoré prijímateľ vyjadruje
- sumarizácia - krátke zhrnutie toho, čo bolo povedané,
- rekapitulácia – zopakovanie toho, čo prijímateľ povedal,
- zhodnocovanie – spoločné zhodnotenie doterajších aktivít,
- ukotvovanie – zopakovanie niektorých informácií, ktoré prijímateľ odovzdal sociálnemu pracovníkovi s cieľom uistiť sa, že rozhovorom sleduje sociálny pracovník zámery prijímateľa,
- topenie ľadov – ide o súbor rôznych techník na prelomenie počiatočného napätia a nedôvery v začiatkoch spolupráce.
Analýza dokumentov
Ďalším zdrojom informácií sú dokumenty, ktoré zaznamenávajú, alebo dokladujú udalosti v živote prijímateľa prípadne jeho činnosti, iných ľudí z okolia prijímateľa, či inštitúcií s priamym súvisom k prijímateľovi.
Rozoznávame dokumenty :
- úradné – sú to dokumenty, ktoré vydala prijímateľovi inštitúcia, organizácia a ktoré prijímateľ alebo inštitúcia poskytla (rozhodnutia, potvrdenia, správy, posudky a i.),
- súkromné – dokumenty, ktoré nemajú oficiálny charakter, napríklad záznamy prijímateľa, denník, poznámky.
Prípadová práca
V rámci prípadovej práce sa venuje maximálna pozornosť človeku, ktorý potrebuje sociálnu službu, pochopeniu jedinca, ale aj rodiny, či komunity. Jedinec má právo na starostlivosť, úctu, dôstojnosť a príležitosť vyjadrovať svoju individualitu.
Využívané postupy:
- poskytnutie psychickej podpory prijímateľovi, vyjadrenie záujmu,
- explorácia problému,
- ventilácia prijímateľových pocitov,
- priame ovplyvňovanie prijímateľa, napríklad vyjadrením názoru sociálneho pracovníka, poskytnutím rady, intervencie v konflikte, sprostredkovaním inej služby,
- reflexia súvislostí, hlavne vzťahov medzi zážitkami prijímateľa a tým, čo sa deje v jeho prostredí,
- vypracovanie individuálneho plánu pre prijímateľa.
Proces prípadovej práce s prijímateľmi zahŕňa podľa Matouška:
- Sociálnu štúdiu – etapu preskúmavania, ale i dôležitých rozhodnutí. Prijímateľ v tejto fáze predkladá problém. Kľúčová je taktiež jeho motivácia k zmene. Hlavnou úlohou je angažovať prijímateľa a dosiahnuť to, aby participoval na riešení svojho problému.
- Vyšetrenie – ide o presné vymedzenie problému a stanovenie pracovnej hypotézy potrebnej pre intervenciu. Upresňujú sa tu ciele, ktoré zodpovedajú prijímateľovým potrebám, ako i reagujú na dostupnosť služieb.
- Intervenciu – začína prvým kontaktom. Spočíva v rozhovoroch, v upokojovaní hladiny emócií, vo vzťahu, ktorý je zásadným liečebným prostriedkom. Ciele určujú spoločne prijímateľ a sociálny pracovník. Ak prijímateľ potrebuje špeciálnu službu, sociálny pracovník mu ju vyhľadá a pomáha mu vstúpiť s príslušnou inštitúciou alebo odborníkom do kontaktu.
- Ukončenie - záverečná fáza prípadovej práce. Mala by nastať, keď je prijímateľ spokojný s tým, čo bolo urobené, a keď sociálny pracovník vidí jeho schopnosť poradiť si v rôznych situáciách. Sociálny pracovník ostáva s prijímateľom v kontakte pre prípad krízy.
V prípadovej práci sa využíva aj model etáp podľa Levickej, a to:
· Oboznámenie sa s prípadom:
- prvý kontakt s prijímateľom,
- analýza prípadu,
- evidencia,
· Sociálne hodnotenie:
- sociálna diagnostika,
- plán práce,
- voľba pracovných metód,
· Sociálna intervencia:
- sociálna terapia, rehabilitácia,
- poradenstvo,
- diskusia,
· Zakončenie prípadu.
· Oboznámenie sa s prípadom
Ide o stanovenie problému prijímateľa, zber informácií zo života prijímateľa, ktoré by mohli pomôcť pri hľadaní príčin vzniku problému a usporiadanie týchto informácií.
- Prvý kontakt s prijímateľom
Sociálny pracovník sa snaží pochopiť problém prijímateľa. S využitím spätnej väzby sa uisťuje, že prijímateľovi porozumel. Po stanovení problému sa zisťujú očakávania prijímateľa, ktoré môžu byť pri prvom stretnutí nereálne. Pokiaľ ide o prijímateľa s viacerými problémami, určia sa priority riešenia jednotlivých problémov za aktívnej účasti prijímateľa. To znamená, že sa začína riešením problému, ktorý je pre prijímateľa najdôležitejší.
- Analýza prípadu
Pre úspešnú prácu s prijímateľom je potrebné získať o prijímateľovi čo najväčšie množstvo informácií. Dôležité sú aj informácií o jeho rodine, o ďalších blízkych ľuďoch, o sociálnom okolí, pracovnom živote. Tieto údaje môžu pomôcť pri odhaľovaní príčin problému prijímateľa. Pri analýze je využívaný anamnestický rozhovor, ktorý je potrebné viesť opatrne, aby prijímateľ nemal pocit výsluchu. Vhodnejšie je klásť prijímateľovi otvorené otázky o jednotlivých etapách jeho života, ubezpečovať sa o ich správnom pochopení a využívať doplňujúce otázky. Pre prehľadnosť a usporiadanie informácií o prijímateľovi možno hovoriť o osobnej, rodinnej, zdravotnej, školskej, pracovnej analýze, o analýze problému.
- Evidencia
Evidencia je záverečnou fázou prvej etapy práce s prijímateľom. Sociálny pracovník zhodnotí získané informácie, pričom je dôležité rozlišovať od koho boli tieto informácie získané. V odbornej literatúre sa najčastejšie uvádzajú tri zdroje informácií a to:
- reálna evidencia – sociálny pracovník si zaznamená skutočnosti, o ktorých sa vie sám presvedčiť, že sa zakladajú na pravde,
- svedecká evidencia – ide o tvrdenia druhých osôb, napríklad rodičov, súrodencov, iných sociálnych pracovníkov v prípade, že prijímateľovi sa už poskytovala sociálna služba a pod.
- evidencia podľa okolností – tu patria všetky skutočnosti, ktoré nie sú zistené priamym pozorovaním alebo výpoveďou iných osôb, napr. dojmy sociálneho pracovníka, či iných zamestnancov, ktorí prijímateľa poznajú.
· Sociálne hodnotenie
V druhej etape práce s prijímateľom prehodnocuje sociálny pracovník údaje a informácie, ktoré získal o prijímateľovi. Stanovuje sociálnu diagnózu a spolu s prijímateľom vypracuje plán práce a metodický postup ma dosiahnutie cieľa, teda uskutoční výber konkrétnych metód sociálnej práce.
- Sociálna diagnostika
Sociálna diagnostika je proces, ktorého výsledkom je sociálna diagnóza. Kvalitne vyhotovená sociálna anamnéza prípadu je pre sociálneho pracovníka vhodným východiskom pri sociálnej diagnostike a tvorbe sociálnej diagnózy. Cieľom diagnostiky je identifikovať problém prijímateľa, nájsť príčiny jeho vzniku, zistiť ako sa vyvíjal. Sociálny pracovník vychádza pri tvorbe sociálnej diagnózy z objektívnych faktov a informácií. Stanovenie diagnózy je potrebné vnímať ako vyjasnenie a pomenovanie problému prijímateľa.
- Plán práce
Plán práce s prijímateľom je možné pripravovať dvoma spôsobmi:
- plán práce vytvorí sociálny pracovník a tento je predložený prijímateľovi,
- plán práce je vytváraný za účasti a spolupráce prijímateľa – prijímateľ má možnosť aktívne sa podieľať na riešení svojho problému.
Prijímateľ by mal súhlasiť so všetkými časťami plánu, a je vhodné nechať plán práce otvorený, aby sa v ňom prípade potreby mohli vykonať zmeny. Plán práce obsahuje zoznam všetkých ďalších možných účastníkov, a to ako z okolia prijímateľa, tak aj odborníkov, ktorí by sa mohli do práce s prijímateľom zapojiť.
- Voľba pracovných metód
Pod voľbou pracovných metód sa chápe tvorba najvhodnejšieho metodického postupu pre prijímateľa. Sociálny pracovník musí zvážiť, či na riešenie daného problému má potrebné kompetencie. Pokiaľ kompetencie na riešenie problému nemá odporučí prijímateľovi odborníka, ktorý mu bude vedieť pomôcť.
· Sociálna intervencia
Intervencia predstavuje samotnú prácu s prijímateľom na základe metodického postupu, ktorý bol stanovený v rámci etapy sociálneho hodnotenia. Intervencia prebieha podľa vypracovaného plánu práce.
- Sociálna terapia, rehabilitácia
V sociálnej práci sa rozlišuje viacero typov terapeutických prístupov. Podľa Levickej ide o proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi prijímateľom a sociálnym pracovníkom. V tomto procese ide o formovanie názorov, presvedčení, postojov, citov a konania prijímateľa.
Terapeutických prístupov je v súčasnom období veľké množstvo. Väčšina z nich si vyžaduje špecializovanú prípravu. Podľa terapeutického prístupu je možné hovoriť napríklad o:
- realitnej terapii,
- behaviorálnej terapii,
- systemickej terapii,
- komunikačnej terapii,
- naratívnej terapii,
- socioterapii.
V rámci týchto terapií sa využívajú metódy, medzi ktoré patrí ktoré napr. terapeutický rozhovor, rozbor problémovej situácie, zadávanie úloh a pod.
K terapeutickým technikám v sociálnej práci patri napríklad:
- arteterapia,
- psychomotorická terapia,
- dramatoterapia,
- terapia hrou,
- činnostná terapia,
- muzikoterapia,
- ergoterapia,
- canisterapia.
Sociálna rehabilitácia je podľa zákona č. 448/2008 Z. z. § 21 o sociálnych službách rehabilitácia odborná činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách s maximálnym využitím prirodzených zdrojov v rodine a komunite.
Ak je fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, sociálna rehabilitácia je najmä:
- nácvik používania pomôcky,
- nácvik prác v domácnosti,
- nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu,
- sociálna komunikácia.
Poslaním sociálnej rehabilitácie je poskytovanie podpory pri získavaní čo najvyššej miery sebestačnosti a integrácie do spoločnosti. Ma slúžiť na zabránenie zhoršeniu zdravotného stavu, zabezpečenie ekonomickej nezávislosti a vyvolaniu pozitívnych zmien v živote.
- Poradenstvo
Poradenstvo, ako postup práce s prijímateľom, sa v sociálnej práci využíva veľmi často. Aj tu ide o pomoc prijímateľovi nájsť riešenie jeho problému, avšak nie radami v zmysle návodu ako konať. Základnou myšlienkou sociálnej práce tu ostáva vedenie prijímateľa k svojpomoci.
- Diskusia
Diskusia s prijímateľom je metódou sociálnej práce využívanou počas celej práce s prijímateľom. Jej cieľom je pomocou spätnej väzby hodnotiť vykonanú prácu, neustále sa ubezpečovať, že sociálny pracovník rozumie prijímateľovi.
Pomocou diskusie sa zisťuje, aké pokroky a zmeny prijímateľ zaznamenal, či sa napĺňajú jeho očakávania a či je spokojný s priebehom práce.
· Zakončenie prípadu
K ukončeniu práce s prijímateľom môže dôjsť z týchto dôvodov:
- problém prijímateľa sa vyriešil,
- prijímateľ dlhodobo odmieta prebrať zodpovednosť za svoje činy, odmieta spoluprácu, čo musí sociálny pracovník akceptovať,
- prijímateľ odíde zo zariadenia.
Poradenstvo
Poradenstvo sa považuje za všestrannú činnosť. Nevykonávajú ju iba poradcovia, ale rady môžu poskytovať príbuzní, rodičia, priatelia. Každá práca, pri ktorej dochádza ku kontaktu s ľuďmi obsahuje určité prvky poradenstva.
V zmysle § 19 zákona NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, je sociálne poradenstvo definované ako odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii. Vykonáva sa na úrovni základného sociálneho poradenstva a špecializovaného sociálneho poradenstva.
Základné sociálne poradenstvo je posúdenie povahy problému prijímateľa, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia problému a podľa potreba aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci.
Špecializované sociálne poradenstvo je zistenie príčin vzniku, charakteru a rozsahu problémov prijímateľa a poskytnutie konkrétnej odbornej pomoci.
V odbornej literatúre sa uvádza, že existuje šesť typov pomoci iným podľa potrieb osoby, ktorá pomoc vyhľadala, a to:
- podanie jednoduchých vecných informácií – napríklad pomoc pri vyplnení formulára, žiadosti, dotazníka,
- poskytnutie rady – ide o názor odborníka na to, akoby mal prijímateľ ďalej postupovať, čo má urobiť,
- pomoc prostredníctvom psychologického názoru – pomoc prijímateľovi pochopiť problém, ukázať možné cesty ako konať,
- pomoc prostredníctvom priamej akcie – sociálny pracovník niečo vykoná za prijímateľa, zabezpečí pre prijímateľa to, čo prijímateľ práve potrebuje, napríklad vybavenie úradných záležitostí,
- pomoc vyvolaná zmenou systému – napríklad zmena nejakého predpisu. Diskusia
- Pomocou diskusie sa zisťuje, aké pokroky a zmeny klient zaznamenal, či sa napĺňajú jeho očakávania a či je spokojný s priebehom práce.
Ukončenie prípadu
K ukončeniu práce s prijímateľom môže dôjsť z týchto dôvodov:
- problém prijímateľa sa vyriešil,
- prijímateľ dlhodobo odmieta prebrať zodpovednosť za svoje činy, odmieta spoluprácu,
čo musí sociálny pracovník akceptovať,
- prijímateľ odíde zo zariadenia.
Skupinová práca
Skupinová práca je práca s prijímateľmi v skupine, ktorí majú podobné záujmy alebo ciele. Pre prijímateľa, ktorý si pripadal so svojím problémom osamotený alebo priamo vyčlenený zo spoločnosti, prináša úľavu a posilňuje zistenie, že nie je vo svojej situácii sám, že tiež niekto iný sa stretáva s rovnakým trápením. Otvára sa možnosť hovoriť o starostiach s niekým, kto ich má podobné. Každý malý úspech pri riešení problému jedného člena skupiny je pre všetkých ostatných zdrojom nádeje a povzbudenia. V skupine môže prijímateľ postupne prekonávať bariéry v komunikácii a získať schopnosť otvorene komunikovať, čo môže neskôr preniesť i do osobných vzťahov mimo skupinu. Skupina poskytuje priestor pre výmenu názorov a myšlienok i pre vytváranie nových pohľadov a riešení problému. Prijímatelia v skupine získavajú nové skúsenosti a učia sa prijateľným spôsobom správania. Skupina je prirodzeným prostredím pre mnohé denné aktivity a významne ovplyvňuje myslenie, cítenie i konanie svojich členov. Skupina je tiež najvhodnejším spôsobom poskytovania služieb alebo utvárania rozhodnutí už len preto, že združuje viac prijímateľov. Prijímatelia môžu mať podobné potreby informovanosti a podpory, v určitom smere môžu prežívať spoločné starosti alebo zdieľať podobné záujmy.
Pravidlá členstva v skupine:
· mlčanlivosť a dôvera,
· otvorenosť a úprimnosť,
· právo povedať "stop", ak prijímateľ nechce na citlivé alebo chúlostivé témy reagovať,
· zodpovednosť k sebe i k druhým,
· dodržiavanie organizačných pravidiel.
V Stakčíne 02. 01. 2018
Vojtech Vohár
Riaditeľ Denného stacionára
Opatrovateľský proces
Opatrovateľstvo je disciplína, ktorej cieľom je uspokojovať aktuálne a neustále sa meniace potreby starých ľudí, alebo osôb, ktoré si vyžadujú nepretržitú opatrovateľskú pomoc v jeho prirodzenom, zväčša domácom prostredí.
Opatrovateľstvo sa zameriava na uspokojovanie opatrovateľských potrieb osoby/klienta, sprostredkuje poznatky, informácie a postupy na utváranie spôsobilosti opatrovateľa vykonávať všetky potrebné úkony pri priamom kontakte s osobou/klientom tak, aby zvýšil kvalitu každodenného života v súlade s jeho vierovyznaním.
V dennom stacionári využívame formálne poskytovanie opatrovateľstva, do ktorého zahŕňame opatrovanie, starostlivosť, sociálnu starostlivosť, ošetrenie.
Z opatrovateľských potrieb využívame uspokojovanie potrieb súvisiacich s fungovaním v každodennom živote, a to v súlade so schopnosťami, záujmami a zdravotným stavom prijímateľa sociálnej služby.
K našim opatrovateľským úkonom patrí realizovanie súvisiace priamo s opatrovaním prijímateľa sociálnej služby opatrovateľom s príslušným vzdelaním v opatrovateľstve. Ide o činnosti s charakterom starania sa, dozerania, dávania pozor, ošetrovania, bdenia nad človekom.
Medzi naše postupy opatrovania patrí:
a) trpezlivý a úctivý prístup ku klientovi - jeho správne oslovovanie menom alebo priezviskom podľa želania klienta (nie babka, dedko, teta, ujo!), poskytnutie času klientovi na vyjadrenie alebo urobenie niečoho, nesúrenie klienta;
b) slušné správanie - pozdravenie, predstavenie sa, odpovedanie na pozdrav, požiadanie o prepáčenie, rozlúčenie sa pri odchode, slušné vyzvanie k spolupráci;
c) vhodná komunikácia - aktívne vypočutie, reprodukovanie toho, čo klient povedal, zopakovanie informácie, ak jej klient neporozumel, vylúčenie klamania a sľubovania nemožného, využívanie slov podporujúcich pozitívny vzťah a komunikáciu - "ďakujem", "prosím", "nech sa páči", "prepáčte", "boli by ste taká láskavá", využívanie pozitívnych neverbálnych prejavov (pohladenie, objatie, podržanie za ruku, úsmev);
d) zaobchádzanie s klientom ako so seberovným - vylúčenie zosmiešňovania, vyčítanie chýb a omylov medzi štyrmi očami, verejná pochvala, ocenenie úsilia, schopnosť vedieť odpustiť;
e) zachovanie rešpektu vo vzťahu ku klientovi - rešpektovanie jeho osobnosti, nepretváranie klienta podľa svojich vlastných predstáv, individuálny prístup;
f) taktnosť - zabezpečenie prostredia pri obnažovaní klienta, taktné upozornenie, vylúčenie karhania za nešikovnosť, ako aj úloh, ktoré klient nemôže splniť sám;
g) konanie v prospech klienta,
h) pomoc klientovi pri denných aktivitách, činnostiach, ktoré sám nezvláda - obliekanie, kŕmenie,
i) zabezpečenie fyzickej, psychickej a sociálnej pohody klientovi - pomoc pri uspokojovaní primárnych (zmierňovanie bolesti, pomoc pri hygiene, obliekaní a stravovaní, zabezpečenie čistoty prostredia ), sekundárnych (zaistenie bezpečia, vyslovenie uznania klientovi za snahu, povzbudenie, venovanie času klientovi - rozhovoru s ním a pod.) a ostatných potrieb;
j) zachovanie povinnosti mlčanlivosti - nezneužitie dôvery a závislosti klienta (všetky informácie získané pri výkone povolania sú dôverné nielen počas života klienta, ale aj po jeho smrti).
Ďalej využívame
• Empatia – naše opatrovateľky využívajú schopnosť a pohotovosť vcítiť sa do duševného stavu prijímateľa sociálnej služby.
• Individuálny prístup – prispôsobenie správania našich opatrovateliek prijímateľovým špecifikám – to, čo sa môže zdať jednému prijímateľovi sociálnej služby neprijateľné, je pre druhého celkom samozrejmé;
• Pozitívny vzťah ku klientovi - postoj našich opatrovateliek k prijímateľovi sociálnej služby sa prejaví vo výraze tváre, v pohľade, pohyboch tela i v odstupe.
• Úcta k prijímateľovi sociálnej služby - rešpektovanie prijímateľa, jeho názorov, postojov a predstáv s cieľom zachovania jeho samostatnosti za každých okolností.
Základom spoločenskej etikety pri starostlivosti o prijímateľa sociálnej služby pre naše opatrovateľky platí:
• Slušné predstavenie sa prijímateľovi sociálnej služby, ale aj jeho rodine.
• Správne a úctivé oslovovanie prijímateľa sociálnej služby. Do úvahy opatrovateľ berie zvyklosti rodiny, prípadne štátu, v ktorom sa o prijímateľa stará. Vždy sa pri prvom kontakte s prijímateľom opýta, ako ho má oslovovať. Pozor si naše opatrovateľky dávajú na vykanie a tykanie. Tykať prijímateľovi môžu len ak si to praje.
• S mierou využíva zdvorilostné frázy v komunikácii s prijímateľom a jeho rodinou.
• S klientom hovoríme jasne, zrozumiteľne, jednoducho, trpezlivo, overujeme spätnú väzbu
komunikácie.
Opatrovateľ pri výkone svojho povolania má pamätať na ochranu svojho zdravia a bezpečnosť. Zabezpečí si to používaním ochranných prostriedkov (tvárovej masky, pracovného odevu, rukavíc, obuvi) Pozor si musí dávať aj pri manipulácii s klientom, ktorý je zákonne považovaný za "bremeno". V súčasnosti existuje multidisciplinárna aktivita nazývaná Zdravie pri práci, ktorej cieľom je ochrana zdravia pracovníka pri výkone povolania, pričom vychádza z právnych noriem Európskej únie, za podpory pracovno-preventívneho lekárstva. Aktivity sú zamerané najmä na podporu zdravia, zabezpečenie vhodných podmienok a bezpečnosti pri práci vedúcich k motivácii, spokojnosti s prácou zo strany zamestnávateľa. Na ochrane zdravia a zvyšovaní bezpečnosti pri práci sa musí podieľať samotný opatrovateľ udržiavaním dobrého fyzického a psychického zdravia.
Ekonomicky oprávnené náklady 2024
Denný stacionár Stakčín
Výška ekonomicky oprávnených nákladov (EON) na jedno miesto / na mesiac v dennom stacionári Stakčín za rok 2024, na činnosti uvedené v § 16 až 18 448/2028 Z. z., ktoré je poskytovateľ sociálnej služby povinný vykonávať, zabezpečovať ich vykonávanie alebo utvárať podmienky na ich vykonávanie a na činnosti uvedené v § 61 od. 9 ktoré tvoria:
a) mzdy, platy a ostatné osobné vyrovnania vo výške, ktorá zodpovedá výške platu a ostatných osobných vyrovnaní – 219,33 € (na jedno miesto / na mesiac)
b) poistné na verejné zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie platené zamestnávateľom – 73,32 € (na jedno miesto / na mesiac)
c) tuzemské cestovné náhrady – 0,- € (na jedno miesto / na mesiac)
d) výdavky na energie, vodu a komunikácie -8,87 € (na jedno miesto / na mesiac)
e) výdavky na materiál okrem reprezentačného vybavenia nových interiérov –4,17 € (na jedno miesto / na mesiac)
f) dopravné – 0,- € (na jedno miesto / na mesiac)
g) výdavky na rutinnú údržbu a štandardnú údržbu okrem jednorazovej údržby objektov alebo ich častí a riešenia havarijných stavov – 0,- € (na jedno miesto / na mesiac)
h) nájomné za prenájom nehnuteľnosti – 40,- € (na jedno miesto / na mesiac)
i) výdavky na služby – 3,68 € (na jedno miesto / na mesiac)
j) výdavky na bežné transfery v rozsahu vreckového podľa osobitného predpisu,20) odstupného, odchodného, náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa osobitného predpisu – 0,- € (na jedno miesto / na mesiac)
k) odpisy hmotného majetku a nehmotného majetku podľa účtovných predpisov - 0,- € (na jedno miesto / na mesiac)